Knižnica k téme

Brožúra: Človeče nestrať sa (708kB, pdf)
Info PAS 2010 – prehľad zaujímavých www adries (888kB, pdf)
Nikdy nie si sám – šikanovanie (670kB, pdf)
Mýty a fakty – Týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie (2,77MB, pdf)
Každý iný – všetci rovní - leták k ľudským právam (973kB, pdf)
Každý iný – všetci rovní – pracovný zošit pre študentov a mladých ľudí (1,43MB, pdf)
Facebook1939 (2,25MB, pdf)
Pas za ľudské práva (508kB, pdf)

Knižnica k téme

Brožúra: Človeče nestrať sa (708kB, pdf)
Info PAS 2010 – prehľad zaujímavých www adries (888kB, pdf)
Mladí a drogy – Otázky a odpovede (776kB, pdf)
Nedroguj! Informačný leták (2,9MB, pdf)
Telo fajčiara (1,11MB, pdf)
Výber z odpovedí o drogách (1,05MB, pdf)

Knižnica k téme

Brožúra: Človeče nestrať sa (708kB, pdf)
Info PAS 2010 – prehľad zaujímavých www adries (888kB, pdf)
Homofóbia na školách (628kB, pdf)
Je normálne byť iný (2,5MB, pdf)
COMING OUT (1,28MB, pdf)
Laska,sex,neznosti (519kB, pdf)
Prečo hovoriť s mladými ľuďmi o sexualite? (293kB, pdf)

Knižnica k téme

Brožúra: Človeče nestrať sa (708kB, pdf)
Info PAS 2010 – prehľad zaujímavých www adries (888kB, pdf)
Stop AIDS – informačná brožúra (645kB, pdf)

Ľudia po celom svete sa zapojili do veľkej kampane ZA prepustenie Alesa Bialiatski. Pustili sme sa teda do výroby plagátu, na ktorom stálo to čo si myslíme o vzniknutej situácii v Bielorusku „We all are Ales!“ (Všetci sme Ales!) a tiež nesmel chýbať nápis organiátora – Mladých priateľov Európy (JEF) v Trenčíne. Každý z nás sa taktiež odfotil s malým plagátom, na ktorom bolo napísané „Freedom for Ales Bialiatski“ (Sloboda pre Alesa Bialiatski). Keďže je „čas vianočný“, stretli sme sa pri vianočnom stromčeku v centre Trenčína. Bolo zaujímavé pozorovať ľudí okolo nás ako sledovali, čo sa ide diať. Po krátkej porade sme zhodnotili, že najlepšie bude odfotiť sa na výhľade pri farskom kostole s Trenčianskym hradom v pozadí.
Ľudia si neuvedomujú, že aj na prelome rokov 2011 - 2012 je ešte stále niekde na svete režim tak tvrdý, že dovoľuje uväzniť nevinného človeka, ktorý len robil svoju prácu, ktorej bol oddaný a veril, že niečo môže zmeniť. Takéto akcie majú za cieľ informovať ostatných ľudí o tom, čo sa deje. Upozorniť na problém, aby sa riešil, aby sa pred ním nezatvárali oči. Sme teda radi, že sme sa mohli v rámci tejto akcie aj my, z Jefu Trenčín zapojiť a pomôcť v ďalšom šírení informácií do celého sveta. Dúfame teda, že táto akcia splní svoj cieľ a my všetci spolu pomôžeme Alesovi Bialiatski, aby sa dočkal spravodlivosti a slobody.

Viac o kampani:
http://communicate-europe.co.uk/index.php?id=15203

Dodržiavanie týchto zásad je v tejto európskej krajine neznámym pojmom. Vlády sa uchopil jeden človek, mocný a neoblomný, vedome porušujúci tieto základné práva s slobody a tým aj medzinárodné záväzky, ktoré musia plniť všetci členovia medzinárodného spoločenstva. Za to sa mu dostalo odsúdenia jednak zo strany ostatných štátov, avšak primárne zo strany bežných ľudí súcitiacich s bieloruskými občanmi.
Práve preto považujeme aj my členovia a priaznivci JEF Slovakia za podstatné vyjadriť podporu a odsúdiť tieto činy hlavne z ľudskej stránky. Našu podporu sme sa rozhodli vyjadriť prostredníctvom krátkej ,,street action“, kedy sme odfotili fotografie žiadajúc slobodu pre uväzneného bieloruského bojovníka za ľudské práva - Alesa Bialiatskeho - a tak symbolicky podporiť aj všetkých ostatných neprávom uväznených bieloruských občanov.

Viac in informácií k celoeurópskej kampani:
http://communicate-europe.co.uk/index.php?id=15203

V prvom rade je potrebné poukázať na nekompromisné výsledky prieskumov, ktoré jasne dokazujú, že predstavy širokej verejnosti o migrantoch nie sú založené na pravdivých obrazoch. Zatiaľ čo skúsenosti väčšiny našich obyvateľov s cudzincami sú obmedzené na kontakt s tými u nás najviditeľnejšími – podnikateľmi z Ázie, z krajín ako Vietnam a Čína- realita hovorí inak. Typický migrant na Slovensku pochádza z členskej krajiny Európskej únie, je skôr mladší, vzdelanejší, slobodný, sám sa stará o svoju domácnosť a prispieva k rastu slovenského HDP.  Samozrejme takáto vedomosť nechýba len na Slovensku, ale stáva sa základom pre posudzovanie migrantov aj v iných európskych krajinách. Nečudo, že potom neustále počúvame, ako sú migranti tí, ktorí nám berú „všetku“ prácu, tí, ktorí sú záťažou pre štátny rozpočet. Ďalšou prevládajúcou mylnou predstavou je, že pojem migrant je stotožňovaný s pojmom utečenec či žiadateľ o azyl. Hovoriac o žiadateľoch o azyl - Slovensko za posledných 10 rokov vyhovelo len 0,3 % žiadostí o azyl. 

Ďalšou dôležitou vecou je uvedomiť si, že Slovensko je dodnes zväčša tranzitnou krajinou, čo znamená, že migranti či utečenci smerujú skôr do západných krajín, takže obavy zo zaplavenia Slovenska cudzincami sú neopodstatnené. Naopak, pre tých, ktorí prechovávajú podobné obavy, nastoľujem otázku: „Koľko Slovákov v minulosti cestovalo do USA za prácou, koľko Slovákov v súčasnosti pracuje v Anglicku, Írsku, koľko z nás študuje v zahraničí či odchádza za prácou?“

Z vlastných skúseností niekoľkých migrantov sa dá konštatovať, že Slováci sú ochotní a pripravení pomôcť, no na druhej strane citeľný strach z „cudzieho,“ z niečoho, na čo staršia generácia nebola zvyknutá, ich robí uzavretejšími a chladnejšími. Pod pojmom migrant netreba vidieť len žiadateľov o azyl či utečencov, ale aj kvalifikovaných odborníkov, ambicióznych študentov a prínos pre spoločnosť. Podľa môjho názoru, v dobe, keď sa Európa otvára multikulturalizmu, je čas zbúrať bariéry a otvoriť úprimný dialóg v znamení zvedavosti, nadšenia a tolerancie. Predsudky našich starých mám by sa mali zameniť za otvorenosť a pochopenie v čase, keď sú mladí ľudia v kontakte s cudzincami, majú medzi nimi priateľov, partnerov, kolegov…

Z môjho uhla pohľadu ako z pohľadu človeka, ktorý cestuje a ktorý spoznáva ľudí z celého sveta, je Slovensko v tomto zmysle konzervatívnou krajinou. Je pravdou, že príslušníci mladšej generácie vnímajú celú problematiku skôr otvorenejšie, nezávisle od vzdelania. Na obranu tých, ktorí sa k tejto téme stavajú uzavretejšie, musím povedať: „Áno, nie sme zvyknutí!“ Takisto, mnoho predsudkov pretrváva práve preto, že v mnohých prípadoch ľudia zriedkavo prichádzajú do kontaktu s cudzincami a nemajú tak šancu zmeniť svoje tradičné stereotypy. Stretnúť cudzinca v hlavnom meste už síce nie je raritou, avšak v menších a iných mestách to nie je bežná vec. Prirodzene to, na čo človek nie je zvyknutý, toho sa bojí a vyhýba sa odlišnému.

Keď som bola prvýkrát sama v zahraničí - v Manchestri a mala som osemnásť, otáčala som sa a dívala na neskutočnú diverzitu ľudí, národností, iných kultúr, ktoré som spoznávala, bolo to obohacujúce. V Bratislave sa „naši“ otáčajú za pár ľuďmi, ktorí sú iní. Sme rozdielni. Chcem, aby sme sa obracali a otvorili sa inému a novému, chcela by som však, aby to bolo bez strachu a predsudkov. Aj keď v nás často tkvie strach z udalostí v minulosti, istá miera stereotypu je súčasťou každého z nás a existencia rôznych ľudí na jednom mieste rodí prípadné konflikty, je čas pripustiť si, že z generácie našich starých rodičov sme sa posunuli o niekoľko rokov vpred a každý mladý človek by si mal byť vedomý, že tak, ako sa díva na cudzincov či migrantov, tak sa budú na neho dívať za hranicami jeho štátu.

Erik Kližan vydal už trinástu publikáciu. Skromne hovorí, že na niektorých sa len spolupodieľal, a že počet nie je podstatný. Knihu Jedno storočie v Prievidzi, ktorá hovorí o židovskej komunite na hornej Nitre, pripravil spolu s Ješajahu Andrejom Jelínkom a Ottom Gubičom.

Ako vznikol nápad napísať túto knihu?

Zamýšľal som sa nad touto tematikou už dávno. Vždy si vyberám témy, o ktorých sa málo vie, a sú zapadané prachom.

Téma to ale asi nebola jednoduchá.

Je veľmi ťažká. Hlavne preto, že pochopiť Židovstvo je veľmi náročné pre človeka, ktorý Židom nie je. No v autorskom tíme sme to zvládli.

Oslovili ste spoluautorov s týmto nápadom zámerne?

Na profesora Jelínka som sa nakontaktoval zhodou okolností. Je to rodák z Prievidze, teraz žije v Izraeli. Požiadal ma, či by som nespracoval to najstaršie obdobie. Pán Gubič sa už vydania knihy nedožil, no jej vydanie privítal. Mal napísaný štyristostranový rukopis, jeho osobné spomienky na to, čo zažil v Prievidzi. Spomína ešte na novácky tábor, kde bol zatvorený. A výsledkom súpisu osobných spomienok a archívnych výskumov je toto dielo.

Má kniha nejaké poslanie?

Našim cieľom je, aby ľudia v regióne akceptovali, že tu s nami Židia žili a niečo tu zanechali. Boli súčasťou našej kultúry. Patrí to k našej histórii, o ktorej veľa nevieme. Z neznalosti vzniká strach a ten nie je na mieste, pretože je to naozaj zaujímavá téma. Keď niečo nevieme, tak by sme sa to mali snažiť prekonať tým, že sa o tom snažíme niečo naučiť, prípadne, že o tom rozprávame. A pravda je, že o Židoch prežíva medzi nami ešte veľa mýtov.

Aké napríklad?

Napríklad ten o alkoholizácii Slovákov. Že Židia vlastnili všetky krčmy. To ale nie je pravda. V Prievidzi bolo v období 30. rokov 20. storočia štrnásť krčiem, z toho len tri boli židovské a ostatné boli kresťanské. A tak by sme mohli pokračovať.

Takže táto publikácia má vyvrátiť mýty?

Nielen to. Chceme, aby sa to dostalo na pravdivú mieru. Mladým možno tá kniha veľa nepovie, ale môže mať hlbší význam pre ľudí, ktorí ešte žijú v Prievidzi a toto všetko zažili. Oni môžu potvrdiť všetko to, čo nám bolo počas dlhých generácií zamlčované.

Čo všetko sa v nej môžeme dočítať?

Kniha prináša všetko, čo sa dalo zistiť o židovskej komunite. Ako sem prišla, nielen do Prievidze, ale aj do regiónu. Ako sa tu rozvíjala, na čo všetko mala vplyv, jej život v rôznych oblastiach. V publikácii sa píše aj o ťažkých témach, akými boli holokaust a vyvražďovanie Židov. A snažili sme sa vyskladať mená obetí, ktoré sa podarilo zistiť. Konkrétne mená židovských rodín, ktoré tu kedy v minulosti žili, sú tou hlavnou náplňou tejto knihy, pretože to je často to jediné, čo tu po Židoch ostalo. Ak, samozrejme, nepočítame to torzo zachovaných architektonických pamiatok. Píšeme však aj o odvahe mnohých ľudí, ktorí Židom pomáhali v ich utrpení, no aj o ľuďoch, ktorí im to utrpenie spôsobovali.

Stretli ste sa s nejakými problémami počas jej písania?

Problémom bolo zohnať niektoré informácie, lebo archívne záznamy neexistujú alebo sú veľmi strohé. Kniha je preto postavená aj na reálnych príbehoch skutočných ľudí a ich spomienkach.

Všetky knihy sa budú predávať len v Prievidzi?

Časť kníh pôjde aj do Izraela, lebo tam ešte žije niekoľko príslušníkov niekdajšej prievidzskej komunity, ktorí sa k tomuto aj hlásia a snažia sa udržať kontakty. Vyhľadáme však aj iných príslušníkov niekdajších hornonitrianskych komunít. O niektorých už vieme tu, na Slovensku, no aj v Česku a vo Švajčiarsku.

Máte už aj nápad na nejakú ďalšiu knihu?

Áno, ale zatiaľ je to hudba budúcnosti. Bude to opäť o Prievidzi a regióne, lebo to je taká moja srdcová záležitosť. Pôjde znovu o niečo, čo chýba v mozaike našej pamäti.

LGBT ľudia sa často dostávajú do krízových situácií spojených s homofóbiou, diskrimináciou a sú vystavení/-é väčšiemu spoločenskému tlaku, znevýhodňovaniu, hostilite, šikane, alebo prinajmenšom stereotypizácii než heterosexuálna majorita. To zvyšuje riziko vzniku psychických problémov (stres, úzkosti, depresie, popieranie svojej identity...), resp. sťažuje rozvoj osobných potenciálov. Výsledkom je tiež sociálna izolácia, vďaka ktorej LGBT ľudia zostávajú so svojimi problémami sami.

S podobnými ťažkosťami by ľuďom mohli pomôcť citlivé psychologické služby. Ako hovorí PhDr. Hana Smitková, PhD.: „Ide často o ľudí, pre ktorých môže byť hľadanie a akceptovanie seba ešte komplikovanejšie a majú obavy rozprávať o sebe, najmä v prostredí, ktoré neakceptuje či nevníma ich špecifickú situáciu prameniacu z ich identity. Psychológ či psychologička by si mali byť vedomí spoločenského kontextu, v ktorom žijú LGBT ľudia i my všetci a o to citlivejšie a vnímavejšie pristupovať k ich potrebám.”

Zámerom kurzu je naštartovať poskytovanie psychologickej podpory pre LGBT ľudí v hlavnom meste Bratislava. Počas zážitkových stretnutí pod vedením skúsenej psychologičky a psychológa budú môcť ľudia otvorene rozprávať o svojich problémoch, budú sa hľadať ich riešenia, dozvedia sa viac aj o témach ako je coming out, vnímanie vlastnej identity, partnerské vzťahy, spôsoby riešenia úzkosti, depresie a rodinných problémov.  Ako hovorí Mgr. Andrej Kuruc: „Vytvorenie bezpečnej atmosféry poskytne priestor pre pozitívnu spätnú väzbu a emočnú skupinovú podporu zo strany LGBT ľudí, ktorí majú podobné zážitky a starosti“.  Bližšie informácie o kurze a prihláška naň sú k dispozícii na stránke http://www.homofobia.sk.

Kurz je jednou z aktivít širšie koncipovaného projektu Inakosti s názvom “Psychologická podpora pre LGBT ľudí”, realizovaného s podporou Úradu vlády SR. Projekt okrem kurzu zahŕňa prieskum zameraný na zisťovanie psychických problémov a využívanie psychologických služieb zo strany LGBT ľudí, metodickú príručku pre poskytovateľov psychologických služieb a vytvorenie viacerých infomateriálov pre širokú verejnosť.

Pokiaľ stretnete človeka, ktorý užíva heroín alebo pervitín, prosím spropagujte mu stránku http://www.drogy.org

Opičie pokriky ani krajne pravicová symbolika nezmizli

Na základe výsledkov monitoringu , ktorý sa uskutočňoval priamo návštevou na štadiónoch, monitoringom internetu (portály ultras skupín a chuligánov) či v médiách (TV, tlač) možno konštatovať, že v Corgoň lige sa niektoré ultras tábory vlani opäť nevyhli rasistickému ponižovaniu cudzincov inej farby pleti buď priamymi nadávkami alebo imitovaním zvukov opice.

Správa si všíma trend z posledných rokov - menší počet otvorených prejavov propagácie fašizmu či neonacizmu, napriek tomu, že sympatizanti radikálnych ultrapravicových združení sú medzi ultras tábormi stále prítomní. Nasprejovanie budovy v priestoroch diaľničného odpočívadla v Maďarsku hákovými krížmi počas výjazdu fanúšikov Slovana na finálový zápas Slovenského pohára v Michalovciach možno považovať za ojedinelý čin tohto typu, ktorý sa neudial na štadióne. Napriek tomu krajne pravicová symbolika – skrytá alebo priama - zo zástav či transparentov niektorých ultras skupín celkom nezmizla. V jednom prípade bola využitá aj ultras skupinou z nižšej súťaže.

Urážok s nacionalistickým, antisemitským či antirómskym podtextom sme boli vlani svedkami vo väčších rozmeroch najmä počas vzájomných zápasov Spartaka Trnava, Slovana Bratislava a DAC Dunajská Streda. Anti-rómsky transparent sa objavil aj počas duelu Európskej ligy medzi Slovanom Bratislava a Crvenou Zvezdou Belehrad.

“Zástupcovia OZ Ľudia proti rasizmu nedávno absolvovali stretnutie s prezidentom ULK Dušanom Tittelom a šéfom Asociácie Profesionálnych Futbalistov Slovenska Júliusom Šefčíkom ohľadom spoločných aktivít v rámci projektu Nie rasizmu, stop násiliu. Správa, ktorá mapuje rasistické incidenty v slovenskom futbale by mala byť silným podnetom na riešenie očividných problémov s intoleranciou a impulzom pre spoločné osvetové aktivity, ktoré ULK avizovala pred začiatkom jarnej časti Corgoň ligy. Zapojiť do antirasistických aktivít by sa mali všetky zúčastnené strany, ULK, SFZ i fankluby. Je to nevyhnutný predpoklad k tomu, aby došlo k zlepšeniu situácie a aby určité prejavy zmizli zo štadiónov “, povedal Michal Zálešák z futbalového projektu v OZ Ľudia proti rasizmu.

Pozitíva

Za najvýznamnejšiu pozitívnu iniciatívu možno označiť III. ročník Turnaja proti rasizmu a intolerancii, ktorý už tradične počas akčného týždňa FARE v októbri 2010 zorganizovali Bratislavská liga v malom futbale, Slovenský zväz v malom futbale a OZ Ľudia proti rasizmu. Turnaj mal medzinárodnú účasť, jeho súčasťou bola diskusia na tému zastúpenia menšín v slovenskom futbale i kultúrne aktivity.

Aj Poliaci a Ukrajinci

Nenávisť na štadiónoch v krajinách, kde sa budú konať Majstrovstvá Európy 2012 monitorovali tamojšie organizácie – Nigdy Wiecej (Never Again Association , Poľsko) a Football against prejudices (Ukrajina), ktoré sú podobne ako OZ Ľudia proti rasizmu partnermi FARE.

Na prieskume sa zúčastnilo približne 1800 respondentov. Presne 46,7 percenta mladých ľudí vo veku 18 až 20 rokov by skôr pristúpilo na pohlavný styk bez ochrany pred vírusom HIV, 18,1 percenta by na styk pristúpilo určite. Podobné čísla sa podľa prieskumu objavujú aj u skupín 21 až 24 rokov a 25 až 30 rokov. Pozitívne však je, že zároveň 59,1 percenta osôb z vekovej skupiny 18 až 20 rokov uvádza, že používa kondóm a 22,7 percenta používa kondóm aj hormonálnu antikoncepciu. Žiadnu antikoncepciu nepoužíva 15,2 percenta mladých ľudí a výlučne na hormonálnu antikoncepciu sa spolieha 18,8 percenta ľudí. Z výsledkov prieskumu ďalej vyplynulo, že viac ako 80 percent opýtaných malo prvý sexuálny styk medzi pätnástym a osemnástym rokom života.

Správanie mladých ľudí je podľa prieskumu veľmi rizikové a to i napriek tomu, že počet nakazených vírusom HIV rok čo rok stúpa. Podľa aktuálnych štatistík narastá každoročne počet potvrdených prípadov HIV infekcie už od roku 2003. V roku 2009 bolo laboratórne potvrdených 45 nových prípadov HIV u občanov Slovenskej republiky, čo predstavuje druhý najvyšší výskyt v jednom kalendárnom roku od začiatku monitorovania HIV a aids na Slovensku.
Agentúru SITA informovala Petronela Sadloňová zo spoločnosti PR.Konektor.

Autor: SITA, 10. marca 2011 13:34

Plat mužov je v priemere o 11 percent vyšší ako plat žien na rovnakej pracovnej pozícii. Ako ďalej vyplýva z platového prieskumu Platy.sk, na niektorých pozíciách však ženy zarábajú až o tretinu menej ako muži. Platy mužov a žien sa líšia na rovnakých pozíciách aj o desiatky eur.

Zo sledovaných kritérií má najväčší vplyv vek zamestnancov, no platové rozdiely ovplyvňuje aj vzdelanie mužov a žien. Informovala o tom spoločnosť Profesia, ktorá prevádzkuje portál Platy.sk.

Vo veku, keď muži a ženy nastupujú na pracovný trh, teda v najnižšej vekovej kategórii od 17 do 24 rokov, je podľa platového prieskumu priemerný rozdiel medzi platmi mužov a žien 8 percent.

Postupne s vekom až do 44 rokov sa platové rozdiely zväčšujú. Najväčší platový rozdiel je pritom vo vekovej kategórii od 35 do 44 rokov, kedy muži zarobia na rovnakej pozícii ako ženy až o 17 percent viac.

Materská znamená stagnáciu platu

“Jedným z vysvetlení môže byť skutočnosť, že v tomto veku sa do pracovného procesu vracajú často ženy po materskej alebo rodičovskej dovolenke, počas ktorej ich plat stagnoval,” povedal projektový manažér prieskumu Platy.sk Miroslav Dravecký.

Platové rozdiely medzi mužmi a ženami rastú okrem veku aj v súvislosti s dĺžkou praxe. Pri ľuďoch bez praxe je rozdiel v tom, koľko zarábajú muži a ženy, 8 percent. Približne po odpracovaní troch rokov je rozdiel medzi platmi 12 percent. Po odpracovaní piatich rokov sa už platové rozdiely ďalej nezvyšujú. Platové rozdiely medzi mužom a ženou, ktorí majú ukončené stredoškolské vzdelanie bez maturity, je 17 percent.

Muži so stredoškolským vzdelaním zarábajú v priemere o 12 percent viac ako ženy na rovnakej pozícii s rovnakým vzdelaním. Po absolvovaní vysokej školy sa platové rozdiely medzi mužmi a ženami znižujú. Rozdiel medzi priemerným platom muža a ženy je pri ľuďoch s vysokoškolským vzdelaním 9 percent.
Najväčšie rozdiely v bankách a IT

Najvýraznejšie rozdiely v platoch mužov a žien podľa jednotlivých pozícií sú podľa prieskumu Platy.sk na pozíciách vedúci oddelenia v bankovníctve, manažér kvality, IT konzultant či personálny manažér.

Muži na týchto pozíciách zarábajú v priemere o desiatky percent viac ako ženy, čo znamená rozdiely v desiatkach až stovkách eur.

Kým napríklad administratívny pracovník - muž zarobí v priemere 675 eur mesačne, administratívna pracovníčka zarobí za mesiac o 61 eur menej, teda iba 614 eur.

Na pozícii administratívneho pracovníka najvýraznejší rozdiel vidieť pri porovnávaní platových rozdielov v jednotlivých vekových kategóriách. Vo vekovej kategórii od 35 do 44 rokov je rozdiel v platoch až 19 percent.